Rozhodovacia prax súdov pri priznávaní primeraného finančného zadosťučinenia spotrebiteľom
Zásada ochrany spotrebiteľa vychádza vo všeobecnosti zo samotnej pozície spotrebiteľa ako zmluvnej strany pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľ sa väčšinou v tomto zmluvnom vzťahu považuje za menej skúsenú osobu, ktorá pre svoju vlastnú užívateľskú potrebu uzatvorila zmluvu na dodanie tovaru alebo poskytnutie služby. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je teda postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť dodávateľa, jeho lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb, a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.
Ochranu spotrebiteľa zabezpečuje v súčasnom právnom poriadku celý systém právnych noriem. Ochrana spotrebiteľa je predmetom úpravy tak vo verejnom, ako aj v súkromnom práve. Zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej ako „ZoOS„) zabezpečuje verejnoprávnu ochranu spotrebiteľa.
Spotrebiteľ má, okrem domáhania sa ochrany svojho práva, nárok aj na primerané finančné zadosťučinenie. Rozhodnutie venovať sa bližšie priznávaniu primeraného finančného zadosťučinenia súdmi na základe citovaného zákona vyplynulo z dôvodu, že zákon bližšie nešpecifikuje jeho výšku a ani okolnosti, z ktorých by mal súd vychádzať pri jeho priznávaní.